Generácie literárnych vedcov sa s Reném vysporiadavali rôzne. Kritické vyjadrenia rozdelím na dve časti, chronologickú, so zameraním na otázku hodnoty, a paralelnú, v ktorej popíšem kritické motívy a ich spracovanie, ktoré sa pravidelne objavovali. Vzhľadom na nemožnosť skúmania Bajzovho románu ako celku pred rokom 1955 sa zmienky o ňom, napríklad v syntézach dejín literatúr, obmedzujú na popisovanie Bajzových problémov s vydaním svojho diela. Nevedno, odkiaľ prichádza názor, že René je prvým slovenským románom.

Štefan Krčméry sa k Bajzovi vyjadruje veľmi negatívne: „Bajza zdá sa pre prírodu tupým...“¹ Na druhej strane prezentuje aj svoje názory, ktoré myslel tiež negatívne, ale ktoré sa dnes môžu vidieť aj inak a ktoré ponúkajú priestor moderným interpretáciám. Ide o tieto vyjadrenia: „chytil sa [Bajza] plnou vervou humanistickej dekadencie, ktorá zmiešala si slávny kedysi Olymp s lascívnou erotikou prítomnosti.“² Rozumie sa, že motívy „príhod“ mládencových sú erotické a „skúsenosti“ jeho tiež³. René ako dekadentný erotický román? Krčméryho interpretácia v svetle moderných čítaní nemusí byť za vlasy pritiahnutá. Ale o tom neskôr. Po niekoľkých kladných kritikách tak nasleduje povestná veta Jaroslava Vlčka, z jeho Dějin české literatury: „Osnova moralisující skladby Bajzovy však vymyká se všelikému rozboru: školácké vypravování a uvažování jeho svou rozvláčností, nezáživností a triviálností klesá pod úroveň výkonů literárních.“⁴ Zaujímavé je, že Vlček Reného ani nepovažuje za román, nazýva ho pokusom o román alebo jednoducho skladbou. Asi najrozsiahlejšiu štúdiu s plnohodnotným rozborom Reného ponúkol Viliam Marčok v roku 1968 vo svojom diele Počiatky slovenskej novodobej prózy. Marčok chápe Reného ako osvietenský racionalistický román. Taktiež vyzdvihuje jeho význam, napríklad aj takto: „René svojím spôsobom predstavuje skrátený vývin európskeho románu od jeho folklórnych počiatkov v 15. storočí až po koniec 17. storočia, keď vzniká sentimentálny psychologický román. Týmto činom Bajza podstatne zmenšil zaostávanie slovenskej prózy za vývinom prózy vyspelých literatúr...“⁵ Zaujímavé tiež je, ako v protiklade s Krčmérym Marčok chápe „príhody“ a „skúsenosti“ v románe: „Bajzov román možno pokladať za prvú slovenskú novodobú prózu najmä preto, že sa v ňom najvýraznejšie uskutočňuje emancipácia príbehu od výkladu, čo autor naznačil tým, že rozlišuje úlohu rozprávača od úlohy komentátora a „príhodu“ od „skúsenosti“.“⁶ Marčok teda nevidí tento rozdiel v eroticite, ale v narativite. V osemdesiatych rokoch 20. storočia sa objavili dve syntézy dejín slovenskej literatúry, v ktorých oboch časť o Bajzovi napísal Milan Pišút. Jeho postoj k Bajzovi je neutrálny, oceňuje najmä Bajzove úmysly, a je mu tak ochotný odpustiť aj určité umelecké prehrešky: „...chýbala mu sústavnosť, ale bez ohľadu na to, treba uznať, že bol veľmi pohotový, že prvý vystihol potreby času, a že si predsavzal vysoké literárne ciele.“⁷ Zatiaľ najnovšou syntézou dejín slovenskej literatúry sú Dejiny slovenskej literatúry Stanislava Šmatláka, ktorý Reného popisuje ako román, ktorý aj takmer dve storočia po svojom vzniku osvedčil „nečakanú umeleckú životaschopnosť.“ Žiaľ, Šmatlák neosvetľuje, prečo nečakanú.

Kľúčové motívy

Kritickými motívmi, ktoré sa pravidelne objavujú v súvislosti s Reném, sú didaktickosť diela, organickosť prepojenia prvého a druhého dielu a otázka hodnoty prvého a druhého dielu. Ján Tibenský s Milanom Pišútom sa zhodnú v tom, že prechod medzi dvoma dielmi je neorganický. Ján Béder, Viliam Marčok i Ján Števček organické prepojenie nachádzajú, každý však v niečom inom. Béder ho vidí priamo v poslednej scéne prvej časti, kde sa René opäť vydáva na cestu. Béder tu kritizuje Tibenského interpretáciu otázky celibátu, pretože odporuje Bajzovmu náhľadu naň. Marčok chápe rôznorodosť dvoch častí ako premyslený kompozičný ťah: „Príznačné je i to, že Bajza oproti uzavretosti prvej časti postavil otvorenosť, neukončenosť časti druhej.“⁸ Števček vidí prepojenie prvej a druhej časti ešte v dvoch motívoch „a tými sú motívy otvorenej erotiky a jej slobody, čo, podľa Bajzu, kryptonimicky je prejav mohamedánskej filozofie, a potom celkovej epickej interpretačnej logiky rozprávača (Bajzu), ktorý slobodu v erotike dáva do súvisu s praktickou stránkou celibátu, v širšom zmysle telesnej askézy.“⁹ Myslím si, že je ťažké hovoriť o náväznosti dvoch celkov, ktorých záver neexistuje. Marčokova teória na základe kompozície je podľa mňa nadinterpretáciou. Dokonca by možno bolo jednoduchšie posudzovať Bajzov román ako dva nezávislé romány.

S predošlým motívom súvisí aj posledný motív – otázka hodnoty prvého a druhého dielu. Opäť som narazila na protichodné tendencie. Podľa Mráza sa Bajza v prvom diele snažil: „iba vzrušovať fantáziu a najperifernejšími zápletkami deja vyhovovať predstavivosti nekultivovaného čitateľa.“¹⁰ V druhom diele považuje za významnú „kultúrno-historickú stránku“¹¹. Ján Tibenský má na to obrátený pohľad, pretože prvý zväzok je preňho „kultúrno-historickou záležitosťou“¹² a význam druhého zväzku vidí predovšetkým v „literárno-umeleckej hodnote“¹³ diela.

Z tohto vymenovania názorov je jasné, že línia myslenia o Reném je kolísavá a stále neukončená. Napriek Marčokovej podrobnej, štrukturalistickej analýze Bajzovho jazyka a následnej aplikovanosti výsledkov na význam textu, neexistuje moderná interpretácia, ktorá by sa na Reného dívala dnešnými očami. V nasledujúcej časti sa pokúsim o náčrt jednej z možností takýchto interpretácií.

Moderné čítanie: René ako queer román…

Pri modernom čítaní Bajzovho textu vystupuje zdanlivo neprehliadnuteľná interpretácia, ktorá vysvetľuje všetky problémy nelogickosti prepojenia prvého a druhého dielu. Je ňou jednoduchá interpretácia na základe Reného homosexuálnej orientácie¹⁴. Množstvo nelogických zvratov v románe sa týmto prístupom stane logickými. Začnem poporiadku. Je to Van Stiphout, ktorý na začiatku druhej kapitoly: „Nevedno, aký našiel liek na vyhojenie Reného rany a akým spôsobom ho upokojil“¹⁵ Najemotívnejšiu scénu prežíva René vo chvíli, keď si myslí, že prichádza o Van Stiphouta. Nie je to vo chvíli, keď má sám zomrieť, ani vtedy, keď opúšťa Fatimu. Takéto chvíle prežíva René, keď sú s Van Stiphoutom na lodi, ktorá práve stroskotáva: „René celý zmeravený neprestajne iba opakoval: Priateľ môj milovaný... Van Stiphout pochopil, čo tým chce povedať, že sa väčšmi trápi kvôli nemu než kvôli vlastnému životu.“ (46) Van Stiphout mu okrem iného odpovedá: „Ver mi, za svoju lásku dostaneš hojnú odplatu. I ja som mal rád a keďže som natoľko prepadol tomuto citu, chcel som byť obľúbencovi druhom v dobrom i zlom. Nesužuj sa, odslúžil si sa mi za moju lásku.“ (46) Aké láskyplné vyznanie. Čo nemuselo dobovému čitateľovi pripadať zvláštne je dnes jasným dokladom sexuálnej orientácie oboch hlavných hrdinov. Aj Ján Števček o Van Stiphoutovi píše, že je „dôležitá postava románu a dá sa predpokladať, že práve táto postava, epická trajektória ktorej nie je v danom texte románu celkom jasná, je možno tým motívom, ktorý by bol dal románu odvážne záverečné vyústenie.“¹⁶ (28) Ďalším dokladom Reného orientácie je jeho chladný vzťah k Hadixe, jeho nesmierna hanblivosť pred ňou. Po doručení jej prvého milostného lístku sa René psychicky takmer zrúti („upadne do neradostných myšlienok“ (67)) a v svojom emotívnom vnútornom monológu nezabudne roniť „slzy nad svojím milovaným druhom Van Stiphoutom.“ (68). Neskôr Hadixu vydiera: „Ak ma čo najskôr (alebo) neprepustíš na slobodu...ak aj prekazíš – dobre, aspoň Ti ostanem živou výčitkou, keď sa nasýtiš mojou krvou...“ (74). Vyhovára sa na svoje spoločenské postavenie a kultúrne zázemie, avšak to sa dá vnímať ako výhovorky, čo sa nakoniec ukáže byť pravdivé, keď na konci prvého dielu René Hadixu bez mihnutia oka opúšťa, aby mohol vyraziť na cestu s milovaným Van Stiphoutom. Toľkokrát interpretovaný pohľad Van Stiphouta, najmä v rovine celibátu, v závere prvej časti je tak čisto zamilovaným pohľadom: „Van Stiphout nevravel nič, iba rozcítene pozrel na Reného.“ (197) René Hadixu nielenže radostne opúšťa („Utešoval aj sestru i rodičov, a keď všetkých upokojil nádejou šťastného návratu z vydarenej cesty, odišiel“ (203)), ale je aj nepríjemne prekvapený, keď ju ešte predtým, po svojom prvom návrate, nachádza u svojich rodičov. Bajza to podáva dvojznačne, preto sa interpreti až doteraz prikláňali k verzii, že je plný radosti, keď znovu vidí Hadixu: „Keby premenu na Reného tvári bol spôsobil strach a nie radostné užasnutie, Hadixu by bolo treba pokladať za Medúzu, lebo priam tak zbledol, zmeravel a skamenel...“ (193) Nato René omdlieva a jeho prvá reakcia po precitnutí je: „...Nuž stalo sa ti po vôli, zvíťazila si!“ (193) Je toto výkrik užasnutého milenca? Bajza je tu náramne ironický.

…či ženský román?

Ďalšími možnými modernými interpretáciami Reného sú interpretácie na základe gender studies, rodinných štúdií, ale aj religionistiky. Ženská otázka je v Bajzovom románe veľmi silná, väčšina ženských postáv, od Hadixy, cez Fatimu až k mlčanlivej mníške sú hĺbkovo prepracované, majú vlastný názor a ich výpovedné hodnoty sú rovnocenné s mužmi. Hovorí sa, že Bajza poznal vo svojej dobe ženy primálo na to, aby ich vedel realisticky vykresliť a preto im pripisoval aj mužské vlastnosti. Dnes sa toto javí ako jeho prednosť. Reného patologický vzťah k sestre, ako aj nereálna vernosť jeho rodičov sú prvky, ktoré by sa dali skúmať a interpretovať v rovine rodinných štúdií. Z religionistického hľadiska je René plný podnetov, pretože popisuje dve svetové náboženstvá v kontakte. Bajzov islam, napriek jeho kritickým komentárom vôbec nie je negatívny, moslimov prezentuje ako pôžitkárskych (nebo podľa koránu: „Veriacich v raji vyzve hlas: Jedzte a pite z hojnosti týchto vyberaných pokrmov i nápojov, čo ste dostali za svoje dobré skutky, políhajte si podľa svojej obyčaje na rozkošné lôžka a berte si najkrajšie panny s veľkými a hanblivými očami, ktorými hľadia iba na vlastných manželov.“(89)) a vzdelaných ľudí (mufti dbá o vzdelanie svojich detí). Samozrejme, o dôležitosti kresťanstva i jeho kritiky v Reném sa už popísalo dosť.

Sila Bajzovho textu by sa dala merať aj tým, do akej miery funguje vo vzťahu k verejnosti. Tento vzťah sa zas dá merať mierou intertextuality. Bajzov René sa stal inšpiračným zdrojom niekoľkých diel, medzi najnovšie patrí Náš priateľ René Lasicu a Satinského a Zaživa v Tramtárii Eugena Gindla¹⁷. V oboch prípadoch ide o zásadný posun v žánri. Lasica a Satinský pracujú s Reném ako s románom, ktorý sa nečíta:

„2. HEREC: Iste sa čudujete, prečo sme sa práve my dvaja rozhodli venovať celý večer Bajzovi. Je to preto, že my dvaja sme jediní, ktorí Bajzu čítali.

1. HEREC: Bolo tu v minulosti zopár pokusov dočítať René mládenca príhody a skúsenosti až do konca. Ale úporný zápas s bajzovskou slovenčinou, ako aj úporný zápas s driemotami premohol mnohých zarytých nadšencov.

2. HEREC: My, pretože sme dvaja, mali sme možnosť striedať sa, a tak sme sa románom prehrýzli až do konca.“¹⁸

Hra voľne pracuje najmä s druhým dielom románu, využíva skôr jeho motívy ako priame epizódy. Eugen Gindl poníma svoj text ako cestopis zasadený na Slovensko deväťdesiatych rokov 20. storočia. Nie je medzi nimi však homosexuálny vzťah. Je trochu paradoxné, že asi na sto rokov stratený druhý diel je dnes produktívnejší ako prvý.

Na záver možno dodať, že najväčšou hodnotou Reného je jeho mnohoznačnosť. Ak v texte vidíme román jeden, ponúka sa aj mnohoznačnosť kompozície, v ostatnom prípade je hodnotná pluralita interpretačných možností od sentimentálneho románu s didaktickými tendenciami, cez dekadentný erotický román a „školácké vypravování“ až po queer novel, či ženský román.

Lucía Satinská

Poznámky:

1 Krčméry, Štefan. Výber z diela III. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1954. 49

2 tamtiež 50

3 tamtiež 50

4 Vlček, Jaroslav. Dějiny české literatury II. SNKLHU: Praha, 1960. 248

5 Marčok, Viliam. Počiatky slovenskej novodobej prózy. SAV: Bratislava, 1968. 150

6 tamtiež 152

7 Pišút, Milan a kol. Dejiny slovenskej literatúry. Obzor: Bratislava, 1984. 177

8 Marčok, Viliam. Počiatky slovenskej novodobej prózy. SAV: Bratislava, 1968. 66

9 Števček, Ján. Dejiny slovenského románu. Tatran: Bratislava, 1989. 93

10 Mráz, Andrej. Dejiny slovenskej literatúry. SAVU: Bratislava, 1948. 106

11 tamtiež 106

12 Tibenský, Ján. Jozef Ignác Bajza. In Bajza, Jozef Ignác. René mládenca príhodi a skúsenosti. SAV, 1955. 24

13 tamtiež 38

14 Interpretácia, ktorá nasleduje je samozrejme len hrou, autorka nemyslí vážne, že by to Bajza takto komponoval, hoci, ako vidieť, pre dnešného čitateľa je možné to čítať aj takto – extrémne.

15 Bajza, Jozef Ignác. René mládenca príhody a skúsenosti. Transformoval Jozef R. Nižňanský. Tatran, 1976. 44 Všetky nasledujúce citácie sú z tohto vydania.

16 Števček, Ján. Dejiny slovenského románu. Tatran: Bratislava, 1989. 94

Bibliografia:

Primárna literatúra

Bajza, Jozef Ignác. René mládenca príhody a skúsenosti. Transformoval Jozef R. Nižňanský. Tatran, 1976.

Lasica, Milan. Satinský Július. L&S 2. LCA, 1998.

Gindl, Eugen. Zaživa v tramtárii. In Romboid, č. 1 a 5, 2004.

Sekundárna literatúra

Mráz, Andrej. Dejiny slovenskej literatúry. SAVU: Bratislava, 1948.

Krčméry, Štefan. Výber z diela III. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1954.

Tibenský, Ján. Jozef Ignác Bajza. In Bajza, Jozef Ignác. René mládenca príhodi a skúsenosti. SAV, 1955.

Béder, Ján. Znovuzrodený René J. I. Bajzu. In Slovenská literatúra, č. 3. roč. 2., 1955.

Vlček, Jaroslav. Dějiny české literatury II. SNKLHU: Praha, 1960.

Marčok, Viliam. Sujetovo-kompozičná výstavba Bajzovho románu. In Litteraria, roč. X, 1967.

Marčok, Viliam. Počiatky slovenskej novodobej prózy. SAV: Bratislava, 1968.

Pišút, Milan a kol. Dejiny slovenskej literatúry. Obzor: Bratislava, 1984.

Mazák, Gašparík, Pišút a kol. Dejiny slovenskej literatúry II. SPN: Bratislava, 1988.

Števček, Ján. Dejiny slovenského románu. Tatran: Bratislava, 1989.

Šmatlák, Stanislav. Dejiny slovenskej literatúry I. Literárne informačné centrum, 2002.

Jozef Ignác Bajza

foto: jakub.jehlicka

Jozef Ignác Bajza (zvětšit)

Tento text byl redakčně zkrácen a vyšel v časopise LitENky (Literární novinky), roč. 5, č. 4 (36), 16. 4. 2009.