Polohy prvého slovenského románu René mládenca príhody a skúsenosti
Lucía Satinská
Upozornění: Tento článek neprošel redakcí!
René mládenca príhody a skúsenosti, román hrdo sa pýšiaci prívlastkom prvý slovenský je, čo sa jeho hodnoty týka, rozporuplný. Vzťah slovenskej verejnosti a literárnych odborníkov k tomuto románu prešiel počas jeho existencie, od roku 1783 dodnes, mnohými premenami. Možno práve tejto rozporuplnosti sa dá vďačiť za to, že je o román stále záujem. Nové interpretačné postupy, ktoré nepracujú s literárno-historickými faktami, ale s individuálnym textom otvárajú nové možnosti čítania tohto románu. Nové čítania môžu priniesť aj nové odpovede v otázkach hodnoty románu.
Základným problémom, ktorý si treba ujasniť hneď na začiatku, je otázka reálnej existencie tohto románu. Nemám na mysli to, že by René mládenca príhody a skúsenosti mohol byť falošným románom, ktorý nenapísal Bajza. Ide skôr o to, čo presne je tento text, v akých podobách fungoval a funguje. Je paradoxné, že René1, kvôli škandálom s cenzúrou sa na dlhé roky stal textom, o ktorom sa vedelo, považoval sa za dôležitý, ale ktorý nikto nepoznal, lebo bol pokladaný za stratený. Až koncom XIX. storočia sa opäť objavuje vďaka Slovenským pohľadom, ktoré však (okrem uverejnenia niekoľkých ukážok) len upozorňujú, že bol naozaj vydaný. V tejto fáze sa hovorilo iba o prvom zväzku, druhý, z ktorého sa zachovali len dva nedotlačené exempláre, bol pre verejnosť neznámy až do roku 1955. V tomto roku slávnostne vychádza „celý“ René. Čo jedna (cirkevná) cenzúra okázalo zakazuje, to iná (komunistická) veľkolepo povoľuje. Našťastie to neznamená, že René je komunistickým románom. Vydanie z roku 1955 je akademickým vydaním, Bajzov jazyk je upravovaný len minimálne, prakticky ide o fonetickú transkripciu. A tak sa „kompletný“ René k čitateľovi dostáva až v roku 1970, keď vychádza v Nižňanského prevedení do súčasnej slovenčiny. René takto zažíva boom, ktorý Stanislav Šmatlák vo svojich Dejinách slovenskej literatúry opisuje ako stret s prekvapujúcim čitateľským úspechom.2
Generácie literárnych vedcov sa s Reném vysporiadavali rôzne. Kritické vyjadrenia o Reném rozdelím na dve časti, chronologickú, so zameraním na otázku hodnoty a paralelnú, v ktorej popíšem kritické motívy a ich spracovanie, ktoré sa pravidelne objavovali. Vzhľadom na nemožnosť skúmania Bajzovho románu ako celku pred rokom 1955 sa zmienky o ňom, napríklad v syntézach dejín literatúr, obmedzujú na popisovanie Bajzových problémov s vydaním svojho diela. Ján Tibenský vo svojej podrobnej štúdií na začiatku akademického vydania Reného z roku 1955, o tom píše: „Záujem o staršiu slovenskú literatúru po otupení polemického ostria upadol. Ožíva opäť až po roku 1918.“3 Keď vezmem do úvahy druhú polovicu XX. storočia, názory na Bajzov román sledujú takmer pravidelnú sínusoidu. Andrej Mráz v roku 1948 píše: „V časoch Bajzových prozaické epické útvary nemali u nás temer nijakú tradíciu. Vzory pre svoj „román“ musel si autor nájsť v inonárodných literatúrach.“4 Nevedno, odkiaľ prichádza názor, že René je prvým slovenským románom. Ako vidieť, Andrej Mráz je tu opatrný, slovo román dáva do úvodzoviek. Mrázov náhľad na Bajzu a jeho tvorbu je prevažne blahosklonný: „Bajza je duchovne a literárne omnoho složitejšia osobnosť ako sa o tom zväčša súdieva.“5 A neskôr: „Bajzu k bernolákovcom nemožno len mechanicky priraďovať, alebo oddeľovať ho od nich, on predstavuje v mnohých súvislostiach svet pre seba.“6 Štefan Krčméry sa naopak k Bajzovi vyjadruje veľmi negatívne: „Bajza zdá sa pre prírodu tupým...“7. Na druhej strane prezentuje aj svoje názory, ktoré myslel tiež negatívne, ale ktoré sa dnes môžu vidieť aj inak a ktoré ponúkajú priestor moderným interpretáciám. Ide o tieto vyjadrenia: „chytil sa [Bajza] plnou vervou humanistickej dekadencie, ktorá zmiešala si slávny kedysi Olymp s lascívnou erotikou prítomnosti.“8 A potom: „ Meno René (Renatus) u neho zmysel má alegorický. Mládenca znovuzrodeného predstavuje, v čom zuní struna prelomu z dedinskej čistoty viery kresťanskej do ľahkých mravov vzdelanosti francúzskej, Viedňou precedenej. Rozumie sa, že motívy „príhod“ mládencových sú erotické a „skúsenosti“ jeho tiež.“9 René ako dekadentný erotický román? Krčméryho interpretácia v svetle moderných čítaní nemusí byť za vlasy pritiahnutá. Ale o tom neskôr. Chronologicky nasleduje pohľad Jána Tibenského. Je to on, kto sa zaslúžil o znovuvydanie a prvé kompletné vydanie Reného. Preto nie je prekvapivé, že sa k jeho hodnote stavia kladne. Považuje ho za „sentimentálny dobrodružný román s didaktickou tendenciou“10. Tibenský tiež považuje Bajzu za zakladateľa slovenského románu. Časopis Slovenská literatúra v rovnakom čase vydal kritiku Jána Bédera na nové vydanie Reného. Béder vyzdvihuje význam Bajzovho románu do ešte väčšej miery ako Tibenský, ale zároveň je jeho štúdia veľmi poznačená ideológiou doby, preto nie je jasné, či jeho chvála Bajzu nemá za cieľ prezentáciu úpadkových pomerov doby predošlej. Podobne ako Tibenský vyzdvihuje rolu Reného ako prvého slovenského románu. A považuje ho za dielo vysokej literatúry: „Bajzov román musíme teda vyňať predovšetkým z úpadkovej dobrodružnej literatúry, aká bola u nás bežná v XVIII. storočí.“11 Po niekoľkých kladných kritikách tak nasleduje povestná veta Jaroslava Vlčka, z jeho Dějin české literatury: „Osnova moralisující skladby Bajzovy však vymyká se všelikému rozboru: školácké vypravování a uvažování jeho svou rozvláčností, nezáživností a triviálností klesá pod úroveň výkonů literárních.12“ Zaujímavé je, že Vlček Reného ani nepovažuje za román, nazýva ho pokusom o román alebo jednoducho skladbou. Asi najrozsiahlejšiu štúdiu s plnohodnotným rozborom Reného ponúkol Viliam Marčok v roku 1968 vo svojom diele Počiatky slovenskej novodobej prózy. K tomuto činu smeroval už v predošlých rokoch svojou časopiseckou publikačnou činnosťou.13 Marčok chápe Reného ako osvietenský racionalistický román. Taktiež vyzdvihuje jeho význam, napríklad aj takto: „René svojím spôsobom predstavuje skrátený vývin európskeho románu od jeho folklórnych počiatkov v 15. storočí až po koniec 17. storočia, keď vzniká sentimentálny psychologický román. Týmto činom Bajza podstatne zmenšil zaostávanie slovenskej prózy za vývinom prózy vyspelých literatúr...“ 14 Zaujímavé tiež je, ako v protiklade s Krčmérym Marčok chápe „príhody“ a „skúsenosti“ v románe: „Bajzov román možno pokladať za prvú slovenskú novodobú prózu najmä preto, že sa v ňom najvýraznejšie uskutočňuje emancipácia príbehu od výkladu, čo autor naznačil tým, že rozlišuje úlohu rozprávača od úlohy komentátora a „príhodu“ od „skúsenosti“.“15 Marčok teda nevidí tento rozdiel v eroticite, ale v narativite. V osemdesiatych rokoch XX storočia sa objavili dve syntézy dejín slovenskej literatúry, v ktorých oboch časť o Bajzovi napísal Milan Pišút. Jeho postoj k Bajzovi je neutrálny, dalo by sa povedať, že niekde medzi Vlčkom a Béderom, či medzi Krčmérym a Marčokom. Pišút oceňuje najmä Bajzove úmysly, a je mu tak ochotný odpustiť aj určité umelecké prehrešky: „...chýbala mu sústavnosť, ale bez ohľadu na to, treba uznať, že bol veľmi pohotový, že prvý vystihol potreby času, a že si predsavzal vysoké literárne ciele.“16 Ján Števček vo svojej rozsiahlej práci o dejinách slovenského románu zaraďuje Reného k románu reality. „Bajzov román zo stanoviska kompozície je šťastným torzom, pripravujúcim a naznačujúcim budúci rozpor formy slovenskej románovej epiky, fikcie a faktov,“ tvrdí v závere. Je zvláštne, že v jednej vete nazýva Reného románom i torzom. Zatiaľ najnovšou syntézou dejín slovenskej literatúry sú Dejiny slovenskej literatúry Stanislava Šmatláka, ktorý Reného popisuje ako román, ktorý aj takmer dve storočia po svojom vzniku osvedčil „nečakanú umeleckú životaschopnosť.“17 Žiaľ, Šmatlák neosvetľuje, prečo nečakanú.
Kritickými motívmi, ktoré sa pravidelne objavujú v súvislosti s Reném, sú didaktickosť diela, organickosť prepojenia prvého a druhého dielu a otázka hodnoty prvého a druhého dielu. Andrej Mráz považuje za didaktický len druhý diel, Ján Tibenský, ako som už spomenula, vidí Reného ako román s didaktickou tendenciou, ktorá sa ale podľa neho tiež väčšmi prejavuje v druhom diele. S týmto nesúhlasí Ján Béder, ktorý nachádza didaktickú funkciu aj v prvom diele a Tibenského obviňuje z nedocenenia prvého zväzku. Béder tvrdí: „Bajza sa teda nezameriava na vylíčenie vzrušujúcich dobrodružných príbehov, ale núti čitateľa rozmýšľať o vážnych otázkach“18 Viliam Marčok taktiež považuje oba diely za didaktické a odvoláva sa na to, že prvý diel prináša poučenie v podobe popisu neznámych zvykov.
Otázkou organickosti prepojenia dvoch častí Bajzovho románu sa zaoberali mnohí. Ján Tibenský s Milanom Pišútom sa zhodnú v tom, že prechod medzi dvoma dielmi je neorganický. Ján Béder, Viliam Marčok i Ján Števček organické prepojenie nachádzajú, každý však v niečom inom. Béder ho vidí priamo v poslednej scéne prvej časti, kde sa René opäť vydáva na cestu. Béder tu kritizuje Tibenského interpretáciu otázky celibátu, pretože odporuje Bajzovmu náhľadu naň. Marčok chápe rôznorodosť dvoch častí ako premyslený kompozičný ťah: „Príznačné je i to, že Bajza oproti uzavretosti prvej časti postavil otvorenosť, neukončenosť časti druhej.“19 Števček vidí prepojenie prvej a druhej časti ešte v dvoch motívoch „a tými sú motívy otvorenej erotiky a jej slobody, čo, podľa Bajzu, kryptonimicky je prejav mohamedánskej filozofie, a potom celkovej epickej interpretačnej logiky rozprávača (Bajzu), ktorý slobodu v erotike dáva do súvisu s praktickou stránkou celibátu, v širšom zmysle telesnej askézy.“20 Myslím si, že je ťažké hovoriť o náväznosti dvoch celkov, ktorých záver neexistuje. Marčokova teória na základe kompozície je podľa mňa nadinterpretáciou. Dokonca by možno bolo jednoduchšie posudzovať Bajzov román ako dva nezávislé romány.
S predošlým motívom súvisí aj posledný motív – otázka hodnoty prvého a druhého dielu. Opäť som narazila na protichodné tendencie. Podľa Mráza sa Bajza v prvom diele snažil: „iba vzrušovať fantáziu najperifernejšími zápletkami deja vyhovovať predstavivosti nekultivovaného čitateľa.“21 V druhom diele považuje za významnú „kultúrno-historickú stránku“.22 Ján Tibenský má na to obrátený pohľad, pretože prvý zväzok je preňho „kultúrno-historickou záležitosťou“23 a význam druhého zväzku vidí predovšetkým v „literárno-umeleckej hodnote“24 diela.
Ako som spomenula už vyššie, pri motíve didaktickosti, Béder považuje oba zväzky za rovnocenné, rovnako ako Marčok. Zaujímavý je názor Milana Pišúta, ktorý popisuje proces Bajzovej tvorby takto: „Najprv si chcel získať čitateľstvo pútavou a dobrodružnou knihou a potom upozorniť na nedostatky a potreby slovenského života.“25
Z tohto vymenovania názorov je jasné, že línia myslenia o Reném je kolísavá a stále neukončená. Napriek Marčokovej podrobnej, štrukturalistickej analýze Bajzovho jazyka a následnej aplikovanosti výsledkov na význam textu, neexistuje moderná interpretácia, ktorá by sa na Reného dívala dnešnými očami. V nasledujúcej časti sa pokúsim o náčrt jednej z možností takýchto interpretácií.
Pri modernom čítaní Bajzovho textu vystupuje zdanlivo neprehliadnuteľná interpretácia, ktorá vysvetľuje všetky problémy nelogickosti prepojenia prvého a druhého dielu. Je ňou jednoduchá interpretácia na základe Reného homosexuálnej orientácie.26 Množstvo nelogických zvratov v románe sa týmto prístupom stane logickými. Začnem poporiadku. Je to Van Stiphout, ktorý na začiatku druhej kapitoly: „Nevedno, aký našiel liek na vyhojenie Reného rany a akým spôsobom ho upokojil“27 Najemotívnejšiu scénu prežíva René vo chvíli, keď si myslí, že prichádza o Van Stiphouta. Nie je to vo chvíli, keď má sám zomrieť, ani vtedy, keď opúšťa Fatimu. Takéto chvíle prežíva René, keď sú s Van Stiphoutom na lodi, ktorá práve stroskotáva: „René celý zmeravený neprestajne iba opakoval: Priateľ môj milovaný... Van Stiphout pochopil, čo tým chce povedať, že sa väčšmi trápi kvôli nemu než kvôli vlastnému životu.“ (46) Van Stiphout mu okrem iného odpovedá: „Ver mi, za svoju lásku dostaneš hojnú odplatu. I ja som mal rád a keďže som natoľko prepadol tomuto citu, chcel som byť obľúbencovi druhom v dobrom i zlom. Nesužuj sa, odslúžil si sa mi za moju lásku.“ (46) Aké láskyplné vyznanie. Čo nemuselo dobovému čitateľovi pripadať zvláštne je dnes jasným dokladom sexuálnej orientácie oboch hlavných hrdinov. Aj Ján Števček o Van Stiphoutovi píše, že je „dôležitá postava románu a dá sa predpokladať, že práve táto postava, epická trajektória ktorej nie je v danom texte románu celkom jasná, je možno tým motívom, ktorý by bol dal románu odvážne záverečné vyústenie.“ 28 Ďalším dokladom Reného orientácie je jeho chladný vzťah k Hadixe, jeho nesmierna hanblivosť pred ňou. Po doručení jej prvého milostného lístku sa René psychicky takmer zrúti („upadne do neradostných myšlienok“ (67)) a v svojom emotívnom vnútornom monológu nezabudne roniť „slzy nad svojím milovaným druhom Van Stiphoutom.“ (68). Neskôr Hadixu vydiera: „Ak ma čo najskôr (alebo) neprepustíš na slobodu...ak aj prekazíš – dobre, aspoň Ti ostanem živou výčitkou, keď sa nasýtiš mojou krvou...“ (74). Vyhovára sa na svoje spoločenské postavenie a kultúrne zázemie, avšak to sa dá vnímať ako výhovorky, čo sa nakoniec ukáže byť pravdivé, keď na konci prvého dielu René Hadixu bez mihnutia oka opúšťa, aby mohol vyraziť na cestu s milovaným Van Stiphoutom. Toľkokrát interpretovaný pohľad Van Stiphouta, najmä v rovine celibátu, v závere prvej časti je tak čisto zamilovaným pohľadom: „Van Stiphout nevravel nič, iba rozcítene pozrel na Reného.“ (197) René Hadixu nielenže radostne opúšťa („Utešoval aj sestru i rodičov, a keď všetkých upokojil nádejou šťastného návratu z vydarenej cesty, odišiel“ (203)), ale je aj nepríjemne prekvapený, keď ju ešte predtým, po svojom prvom návrate, nachádza u svojich rodičov. Bajza to podáva dvojznačne, preto sa interpreti až doteraz prikláňali k verzii, že je plný radosti, keď znovu vidí Hadixu: „Keby premenu na Reného tvári bol spôsobil strach a nie radostné užasnutie, Hadixu by bolo treba pokladať za Medúzu, lebo priam tak zbledol, zmeravel a skamenel...“ (193) Nato René omdlieva a jeho prvá reakcia po precitnutí je: „...Nuž stalo sa ti po vôli, zvíťazila si!“ (193) Je toto výkrik užasnutého milenca? Bajza je tu náramne ironický.
Ďalšími možnými modernými interpretáciami Reného sú interpretácie na základe gender studies, rodinných štúdií, ale aj religionistiky. Ženská otázka je v Bajzovom románe veľmi silná, väčšina ženských postáv, od Hadixy, cez Fatimu až k mlčanlivej mníške sú hĺbkovo prepracované, majú vlastný názor a ich výpovedné hodnoty sú rovnocenné s mužmi. Hovorí sa, že Bajza poznal vo svojej dobe ženy primálo na to, aby ich vedel realisticky vykresliť a preto im pripisoval aj mužské vlastnosti. Dnes sa toto javí ako jeho prednosť. Reného patologický vzťah k sestre, ako aj nereálna vernosť jeho rodičov sú prvky, ktoré by sa dali skúmať a interpretovať v rovine rodinných štúdií. Z religionistického hľadiska je René plný podnetov, pretože popisuje dve svetové náboženstvá v kontakte. Bajzov islam, napriek jeho kritickým komentárom vôbec nie je negatívny, moslimov prezentuje ako pôžitkárskych (nebo podľa koránu: „Veriacich v raji vyzve hlas: Jedzte a pite z hojnosti týchto vyberaných pokrmov i nápojov, čo ste dostali za svoje dobré skutky, políhajte si podľa svojej obyčaje na rozkošné lôžka a berte si najkrajšie panny s veľkými a hanblivými očami, ktorými hľadia iba na vlastných manželov.“(89)) a vzdelaných ľudí (mufti dbá o vzdelanie svojich detí). Samozrejme, o dôležitosti kresťanstva i jeho kritiky v Reném sa už popísalo dosť.
Sila Bajzovho textu by sa dala merať aj tým, do akej miery funguje vo vzťahu k verejnosti. Tento vzťah sa zas dá merať mierou intertextuality. Bajzov René sa stal inšpiračným zdrojom niekoľkých diel, medzi najnovšie patrí Náš priateľ René Lasicu a Satinského a Zaživa v Tramtárii Eugena Gindla29. V oboch prípadoch ide o zásadný posun v žánri. Lasica a Satinský pracujú s Reném ako s románom, ktorý sa nečíta:
„2..HEREC: Iste sa čudujete, prečo sme sa práve my dvaja rozhodli venovať celý večer Bajzovi. Je to preto, že my dvaja sme jediní, ktorí Bajzu čítali.
1.HEREC: Bolo tu v minulosti zopár pokusov dočítať René mládenca príhody a skúsenosti až do konca. Ale úporný zápas s bajzovskou slovenčinou, ako aj úporný zápas s driemotami premohol mnohých zarytých nadšencov.
2.HEREC: My, pretože sme dvaja, mali sme možnosť striedať sa, a tak sme sa románom prehrýzli až do konca.“ 30
Hra voľne pracuje najmä s druhým dielom románu, využíva skôr jeho motívy ako priame epizódy. Eugen Gindl poníma svoj text ako cestopis zasadený na Slovensko deväťdesiatych rokov XX. storočia. Z románu mu v texte zostávajú len postavy, Reného a Van Stiphouta. Nie je medzi nimi však homosexuálny vzťah. Je trochu paradoxné, že asi na sto rokov stratený druhý diel je dnes produktívnejší ako prvý.
Na záver možno dodať, že najväčšou hodnotou Reného je jeho mnohoznačnosť. Ak v texte vidíme román jeden, ponúka sa aj mnohoznačnosť kompozície, v ostatnom prípade je hodnotná pluralita interpretačných možností od sentimentálneho románu s didaktickými tendenciami, cez dekadentný erotický román a „školácké vypravování“ až po queer novel, či ženský román.
Lucía Satinská
Bibliografia
Primárna literatúra
Bajza, Jozef Ignác. René mládenca príhody a skúsenosti. Transformoval Jozef R. Nižňanský. Tatran, 1976.
Lasica, Milan. Satinský Július. L&S 2. LCA, 1998.
Gindl, Eugen. Zaživa v tramtárii. In Romboid, č. 1 a 5, 2004.
Sekundárna literatúra
Mráz, Andrej. Dejiny slovenskej literatúry. SAVU: Bratislava, 1948.
Krčméry, Štefan. Výber z diela III. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1954.
Tibenský, Ján. Jozef Ignác Bajza. In Bajza, Jozef Ignác. René mládenca príhodi a skúsenosti. SAV, 1955.
Béder, Ján. Znovuzrodený René J. I. Bajzu. In Slovenská literatúra, č 3. roč. 2., 1955.
Vlček, Jaroslav. Dějiny české literatury II. SNKLHU: Praha, 1960.
Marčok, Viliam. Sujetovo-kompozičná výstavba Bajzovho románu. In Litteraria, roč. X, 1967.
Marčok, Viliam. Počiatky slovenskej novodobej prózy. SAV: Bratislava, 1968.
Pišút, Milan a kol. Dejiny slovenskej literatúry. Obzor: Bratislava, 1984.
Mazák, Gašparík, Pišút a kol. Dejiny slovenskej literatúry II. SPN: Bratislava, 1988.
Števček, Ján. Dejiny slovenského románu. Tatran: Bratislava, 1989.
Šmatlák, Stanislav. Dejiny slovenskej literatúry I. Literárne informačné centrum, 2002.
(10. 3. 2009, 12:00)
© Literární novinky (http://litenky.ff.cuni.cz/) 2009
článek naleznete na adrese http://litenky.ff.cuni.cz/clanek.php/id-2342